Obdobie a okolnosti vzniku obce Sušany nie sú známe. Najstaršia známa písomná zmienka pochádza z roku 1407, kde sa obec spomína pod názvom „ Swsanfewlde“ ako majetok Mikófalvyovcov. O skoršom osídlení tohto územia vypovedajú nálezy keramických črepov zdobenej amforickej nádoby nájdené v roku 1982, pôvod ktorých je datovaný do mladšej doby bronzovej, kyjatickej kultúry z obdobia rokov 1250 až 1000 pred n.l. Rovnako nie je známy ani pôvod názvu obce. Najpravdepodobnejšou verziou je tá, ktorá hovorí o odvodení od staroslovanského názvu Suchaň (Suchan), čo znamená vysychajúci výmoľ (potok), alebo súvisí s vysušovaním tunajšej močaristej pôdy.
Z pohľadu geografického a správneho členenia, územie obce patrilo už v 13. storočí do Rimavského kominátu ( Comitatus de Rymua ), neskôr premenovaného na Malohont.
Najstaršou časťou obce je pravdepodobne dnešná miestna časť Jelené. V niektorých prameňoch sa do 15. storočia spomína aj ako samostatná obec s kláštorom. Najstaršia písomná zmienka je z roku 1326 a vypovedá o Jelenom, ako o majetku Arpáda z rodu Anjou. Osídľovanie ďalších miestnych častí Hrb a Kružno prebiehalo postupne v druhej polovici 19. storočia. Kružno sa v roku 1938 stalo samostatnou obcou. Časť Dubec vznikla výstavbou rodinných domov až v druhej polovici 20. storočia. Časť Sušiansky mlyn je úzko spojená s existenciou vodného mlyna a osídlená len rodinou mlynára. Veľkou neznámou je časť Svätá Túreň, bývalý majetok Oždianskeho panstva pozostávajúci z poľnohospodárskej a lesnej pôdy so zemianskou kúriou, hospodárskymi budovami a bytmi. V rôznych odkazoch sa spomína aj kostol. Toto osídlenie sa do dnešnej doby zachovalo iba v obrazovej a fotografickej podobe. V 70-tych rokoch 20.storočia boli obyvatelia presťahovaní a všetky stavby poľnohospodárskym družstvom úplne zbúrané.
História Sušian je popretkávaná obdobiami rozkvetu, rozvoja a blahobytu s obdobiami nepokojov, úpadku, pustošenia, požiarov a prírodných katastrof. Takým bolo napr. Turecké plienenie v r. 1553, či Bočkayovo povstanie v r. 1604, po ktorých bola obec vyľudnená niekoľko rokov. Podobne tomu bolo aj po tureckom nájazde v r. 1681 a následnom vypálení obce poľskými žoldniermi o rok neskôr.
Život a osudy tunajších obyvateľov boli vždy späté s tým, čo poskytovala okolitá príroda. Bohatstvom bola úrodná pôda a kvalitná hlina. Poľnohospodárstvo a hrnčiarstvo sa tak stali hlavnými zdrojmi obživy pre celé generácie, pravdepodobne už od počiatkov osídľovania tohto územia. O veľkej spätosti Sušian so spracovaním hliny svedčí aj erb obce s motívom hrnčiarstva používaný na pečatidle už v roku 1770. Tvorí ho dvojuchá, perlovcom zdobená váza, z ktorej vyrastajú tri kvety na olistených stopkách. Zvláštnosťou tohto erbu je práve dvojuchá a perlovcom zdobená váza. Miestni hrnčiari vyrábali široký sortiment výrobkov. Ich misy, hrnce, vázy, krčahy, hlinené hračky, ozdobné predmety, škridle a bohato zdobené kachle boli známe a žiadané na trhoch od Poľska po Balkán. Na vypaľovanie sa používali malé a veľké pece, nazývané „báne“. Posledná vyhasla v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.
Významným impulzom pre duchovný, kultúrny a spoločenský rozvoj obce bola výstavba kostola v rokoch 1835 – 1838. Nasledovala výstavba školy a obecného domu, neskôr novej trojtriednej školy, nového väčšieho kostola a kultúrneho domu. Založením Sušianskeho katolíckeho hudobného a čítacieho krúžku v r. 1902 sa začala písať aj história miestnej knižnice, dychovej hudby a divadelníctva. Hudobníci a ochotníci si svoje umenie nenechávali len pre domáce obecenstvo. Z archívnych dokumentov sú známe ich vystúpenia až v Prahe. Divadelníci počas svojho pôsobenia do roku 1978 nacvičili celkovo viac ako 70 premiér.
V 60. rokoch 20. storočia začal útlm v niektorých smeroch hospodárskeho a kultúrneho života obce. Zrušenie súkromného sektora, násilná kolektivizácia a sťahovanie mladšej generácie za prácou malo nepriaznivý vplyv aj na demografický vývoj s postupným úbytkom obyvateľstva takmer o polovicu. V roku 1971 na návrh Okresného národného výboru a Okresného výboru komunistickej strany v Rimavskej Sobote bol zrušený Miestny národný výbor v Sušanoch, čím fakticky zanikla samospráva v obci a došlo k pričleneniu k Hrnčiarskym Zalužanom, ktoré sa stali strediskovou obcou. Nasledovalo zlučovanie JRD, zrušenie a presťahovanie poštového úradu, rovnako kina, základnej a materskej školy a stavebná uzávera. Postupne v obci zanikla dychová hudba a ochotnícke divadlo. V období spoločného MNV sa v Sušanoch zrealizovali niektoré projekty napr. verejný vodovod, obecný park s pamätníkom padlým v druhej svetovej vojne, meliorácie, výstavba futbalového areálu. Sušany sa v roku 1990 v zmysle zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení opäť stali samostatnou obcou.
